Žitný ostrov
Prírodovedné pramene uvádzajú o Žitnom ostrove nasledovné:
„Žitný ostrov je územie, ktoré je ohraničené hlavným tokom rieky Dunaj a jeho ľavostrannou vetvou, riekou Malý Dunaj. Rozprestiera sa na území od Bratislavy po Komárno. Tvarom pripomína úzky ostrov. V minulosti tu tiekla rieka, ktorú pomenovali „Csalló“ a tento názov charakterizuje aj dnešné pomenovanie Csallóköz-Žitný ostrov.
Pôvodné územie tvorili väčšie - menšie ostrovné celky, ktoré vznikli z nánosov štrku a piesku, ktoré sem prinášala voda. Stred a juh ostrova tvorili močariská a bahniská. Tieto územia nebolo možné hospodársky využívať a zveľaďovať.
V najstaršom období bolo územím bez povodní iba územie pomerne veľkej hornej západnej štvrtiny ostrova, ktoré bolo vytvorené v hrubších nánosov štrku. Jemný piesok, ktorý sa stal nosným prvkom úrodnej pôdy, sa ukladal v strednej a východnej časti ostrova .
Časť strednej a dolnej časti ostrova, kde sa voda z povodní vylievala zriedkavejšie bola charakteristická malými členitými suchšími územiami, ktoré boli podstatne menšie ako západná časť ostrova.
Hornú a dolnú časť ostrova spájal úzky a suchý pás zeme, ktorý prechádzal približne stredom územia. Pretínal miesta, ktoré boli z oboch strán močaristé a členené vodnými plochami a ostrovčekmi. Prvá hlavná spojovacia cesta sa tiahla naprieč ostrovom, na suchom páse zeme. V strede ostrova vznikla usadlosť, z ktorej vznikla Dunajská Streda.“
Z citovaných prameňov vyplýva, že prírodné podmienky a krajinný ráz mali rozhodujúci vplyv na formovanie osídlenia.
V pôvodných zmienkach sa o území Dunajskej Stredy môžeme dočítať nasledovné:
„Podložie Dunajskej Stredy tvoria štrky a piesky, ktoré geologicky pochádzajú z najstarších čias, ktoré neskôr Dunaj a jeho ramená spevnili nánosmi bahna a humusu. Tým boli vytvorené predpoklady na osídlenie.
Prvé ľudské osídlia vznikali najčastejšie pri brodoch riek alebo na vyvýšených miestach, ktoré poskytovali prirodzenú ochranu obyvateľom.“
Z uvedeného vyplýva, že prírodné podmienky na osídlenie mesta neboli v čase vzniku najpriaznivejšie. Domnievame sa, že na polohu starej usadlosti Dunaszerdahely mala rozhodujúci vplyv cesta, ktorá obchádzala južné močaristé územia. Z týchto dôvodov mohli prví obyvatelia toto územie osídliť už pred dobou bronzovou.
Znovuobjavená minulosť
Z historických prameňov sa dozvedáme, že mesto Dunajská Streda nebolo tvorené jednou osadou ale viacerými samostatnými osadami, ktoré spájali početné náboženské, lokálne, politické a ekonomické záujmy už od ranného vzniku.
Mestské časti tvorili nasledovné osady, usadlosti, miestne časti a gazdovstvá: Szerdahely, Nemesszeg, Pókatelek (Pókafölde), Újfalu, Előtejed (iným menom Kistejed), Bazsótejed, Lidértejed (iným menom Lédertejed), časť usadlosti Pódafa, Csot, Enyed, Rény, Sóssziget. K nim bola oveľa neskôr pripojená časť Sikabony (iným menom Csukár alebo Kisabony). Niektoré mestské časti zanikli a dnes už neexistujú. Súdržnosť mestkých častí pretrvala až do začiatku 20.storočia. Mestské sídla spolupracovali aj s okolitými obcami Udvarnok, Sikabony, Nagyabony, Éthe, Hegy, Bene, Csenkesfa, Nemeshodos, Balázsfa.
História osídlenia územia
Doba bronzová
Historické pramene uvádzajú, že územie bolo riedko osídlené kvôli nepriaznivým prírodným podmienkam. Prvé osídlia vznikali na najsevernejšej z ciest, ktoré obchádzali južné oblasti mokradí a močarísk. Vznikali na prírodných vyvýšených naplaveninách a na križovatkách pôvodných obchodných ciest, pri sakrálnych miestach.
Doba starých Rimanov
Archeologické nálezy objavené v okolí sú dôkazom toko, že územie bolo počas vlády Rimanov osídlené. Už v tomto období sa obyvateľstvo zaoberalo obchodnou činnosťou.
Príchod starých Maďarov
Príchod a osídlenie územia kmeňmi Maďarov má veľký dejinný význam. Osídľovali územie v križovatkách ciest, ktoré obchádzali močiare. Ich zásluhou ožilo obchodovanie, šírilo sa náboženstvo, vznikali prvé sakrálne stavby. Na územie prichádzalo čoraz viac obyvateľov aby sa tu usadili.
V blízkosti mestskej časti Szerdahely sa usadila aj šľachtická (nemes) vrstva nomádskeho elitného kmeňa. Kmeňová elita si zachovala svoj tradičný životný štýl (chov dobytka, ručné práce, kováčska výroba, výroba zbraní a iné), obyvateľstvo sa koncentrovalo v teritoriálnej časti, ktorú poznáme z neskorších prameňov ako Nemesszeg.
Historicky sa so vznikom Nemesszegu spája aj vznik susedných častí Tejed , ktoré vznikli na uzavretom území. Jej hranicu tvorila malá rieka, tečúca južne od mestskej časti Szerdahely. Obyvatelia sa živili chovom dobytka (historické meno Tejed poukazuje na chov dobytka a produkciu mlieka). Táto činnosť u obyvateľov pretrvala až do začiatku 20.storočia.
Názvy ďalších vznikajúcich osídiel a mestkých častí vyjadrovali vzťah k činnostiam, ktoré tu prevládali (Nyilas, Katonaföld), podobne boli pomenované aj blízke usadlosti (Abony, Csót, Rény, Éte, Tejed, Nyilas).
Vznik štátnosti
V nariadení kráľa sv. Štefana sa uvádza, že každých desať osád si má postaviť vo svojom okolí kostol, kde by sa vykonávali bohoslužby. V časti Szerdahely sa pre potreby miestneho obyvateľstva a priľahlých osád (Nemeszeg, Tejed , Abony, Udvarnok, Éte a iných) postavil pravdepodobne prvý drevený kostol na území mesta na počesť sv. Juraja. Vznik kostola sa viaže k druhej polovici vládnutia kráľa sv. Štefana I. Bol postavený na najvyššom bode nachádzajúcom sa v tejto časti (Szerdahely).
Doba Árpádovcov 13. storočie
Počas ranného obdobia vládnutia Árpádovcov sa streda stala tradičným trhovým dňom. Názov Szerdahely bol postupne odvodený z názvu dňa kedy sa trhy konali.
V prvej mestskej písomnej zmienke z roku 1256 sa uvádza názov Svridahel. Listina uvádza aj meno najvyššieho predstaviteľa mesta menom Myrck. Svridahel bol v tom čase vo vlastníctve kráľa, kým časť Nemeszeg alebo Pókatelek boli vo vlastníctve sľachty.
Doba Anjou (14. storočie)
Z tejto doby je zachovaných viacero písomností. V jednej z písomností z roku 1302 sa spomína sudca Sexe, v ďaľšej z roku 1321 miestny farár Pál. V dokumente z roku 1324 je prvá zmienka o miestnom trhu. V darovacej listine z roku 1341 kráľ Karol Róbert z Anjou uvádza, že územie okolia Szerdahely nie je celé kráľovským majetkom. Ustanovil hranice, ktoré vymedzili vlastnícke práva. Územie Pókaföld bolo darované šlachticovi comesovi menom Péterfia Tamás. V listine sa uvádza aj vlastnícke právo viažúce sa ku kostolu sv. Juraja.
V roku 1342 sa Miklós z rodu Szomor, potomok statkára Bána z Veszprémsko-Komáromskej župy, stal vlastníkom časti Pókatelek. Potomkovia Miklósa, rodiny Szomor a Kondé boli vlastníkmi časti Pókatelek. Počas ďaľších storočí rodiny zohrali rozhodujúcu úlohu pri formovaní miestnych dejín. Podľa záznamu z kroniky bol v prvej tretine 14. storočia v roku 1329 postavený kamenný kostol (pramene sa odvolávajú na stratený dokument). K tomuto obdobiu sa viaže príchod rodiny Szomor, ktorá sa stala neskorším patrónom kostola.
14-15. storočie
V mestkej časti Szerdahely sa zo sídiel postupne sformovalo jadro usadlosti, ktoré je spomínané ako Szentfundus (sväté miesto, pozemok). Územie bolo ohraničené kamenným múrom (stenou, „hradbami“). Vo vnútri sa nachádzal rímskokatolícky kostol a cintorín. Popri kamennom múre postupne vznikali ďalšie osídlia. Podľa ľudových pamätí zostal kamenný múr zachovaný až do 19.storočia a ešte na začiatku 20.storočia chránili mestečko Dunaszerdahely. Do povedomia ľudí sa tento múr zapísal ako“szerdahelyi vár“ – „hrad“
Kráľ Žigmund Luxemburgský vydal v roku 1405 dekrét (Dekretum minus), jeho cieľom bolo vytvoriť z miest na kráľovskej pôde jednotný mestský stav (stav - rend). Dokument z roku 1429 uvádza, že kráľovské mesto Dunaszerdahely získalo štatút „oppídia“, stredovekého „mestečka“. Oppidum je latinský názov pre právny typ sídla v Uhorsku od 14. storočia do roku 1871 (slovensky mestečko, maďarsky mezőváros).
Toto obdobie charakterizovali majetkové spory a rozbroje medzi šľachtickými rodmi okolitých usadlostí (časť Dunaszerdahely bola vo vlastníctve kráľa). Úradné listiny potvrdzujú spor medzi rodinami Pókateleki Szomor a Pókateleki Kondé.
Mestké sídlo postupne nadobúdalo na význame, mestský trh sa rozrastal a stal sa známym v širšom okolí. Boli ustanovené práva na predvolanie a konanie výsluchov. Richtár spolu s porotou ( miestnou súdnou radou) hlavne v čase konania trhov rozhodovali o väčších občianskych sporoch a o závažných trestných činoch.
Tento inštitút príchodom Turkov zanikol. V tomto období sa začala používať na úradných dokumentoch prvá historická pečať s vyobrazením sv. Petra. Používanie pečate dokazuje, že mesto malo významné súdne právomoci.
16-17. storočie
V roku 1574 žilo v mestskom sídle Szerdahely 26 kráľovských poddanských rodín a 3 šľachtické rody (mestským sudcom bol Vince Szabó). V častiach Nemesszeg, Csótfa, Újfalu a Pókatelek žilo spolu 70 rodín. Vedľa kostola bola zriadená katolícka škola. V roku 1518 bol kostol prestavaný na dvojkomorový kostol s hlavnou a vedľajšou loďou. Malé sídla rástli a dynamicky a rozvíjali. Zo šľachtických rodov vzišli prví remeselníci a živnostníci. Vznikali nové cechy: obuvnícky (1492), čižmársky (1660), klobučnícky (1666), debnársky (1680). Rozvoj cechov podnietil aj vznik ďalších remesiel ako napríklad: mäsiar, kováč, zámočník, krajčír, mlynár a iné.
Postupne sa mestská časť Szerdahely dostáva z jurisdikcie kráľovskej komory do prvorodenského práva rodu Pállfyovcov (1599). Rod Pálffyovcov prevzal patronát nad spravovaním tunajšieho kostola. Miestna časť Újfalu bola pod správou rodu Kondé, časť Nemesszeg vlastnili rodiny Thúróczy, Petényi, Németh, Bíró. Hnutie reformovanej cirkvi malo vplyv na obyvateľstvo v mestskej časti Szerdahely. Od katolíckeho vierovyznania sa odklonila významná časť obyvateľstva. V rokoch 1620-47 bol reformátormi obsadený katolícky kostol, ktorý neskôr rod Pálffyovcov vrátil veriacim katolíkom.
Vplyv štátu na mestské časti bol len okrajový. Územie viac ovplyvnili vojenské operácie, pochody a táborenie vojsk, platba vojenských daní, šírenie chorôb a epidémií. Tieto udalosti plienili obyvateľstvo a spôsobili chudobu.
18. storočie
Počas Rákocziho povstania nebolo mesto v priamom vojenskom ohrození pretože bolo pod dohľadom cisárskych vojsk. Na okolí sa neodohrali žiadne významnejšie povstalecké boje aj z dôvodov nepriaznivých prírodných podmienok. Je známe, že niektorí obyvatelia sa pridali k Rákocziho vojskám a neskôr im bol majetok odobratý v prospech kráľovskej pokladnice.
Začiatkom 18.storočia prichádzalo postupne do mesta židovské obyvateľstvo, najskôr v menšom, neskôr vo väčšom počte. Od počiatku bolo podporované rodom Pálffyovcov. V roku 1739 dostala židovská komunita žijúca na majetkoch rodu ochranu. Dokument pochádzajúci z toho obdobia uvádza aj „zoznam práv a povinností“. Pre ortodoxných židovských veriacich bol v krátkom čase postavený menší kostol, ktorý sa nachádzal neďaleko katolíckeho kostola. Židovský cintorín vznikol v roku 1740 a bol vybudovaný podľa starých zvykov na neobývanom území mesta vedľa časti Sikabony.
Židovská komunita mala výrazný vplyv na rozvoj mesta. Mestská časť Szerdahely sa stala miestom s čulým obchodných ruchom. Mesto sa rozrastalo, boli postavené menšie- väčšie šľachtické domy a kaštiele: napr. Žltý kaštieľ, ktorý dal v rokoch 1753-58 postaviť Márton Bíró Padányi, Veszprémsky biskup svojmu bratrancovi (dnes sídlo Žitnoostrovského Múzea), Biely kaštieľ v časti Újfalu, ktorý bol postavený koncom 18.storočia (dnes budova Slovenskej Pošty) na území, kde pôvodne stála Kúria Bacsákových. Nové panské domy a dvory pribudli aj v časti Nemesszeg.
V rokoch 1742-43 prešiel úplnou renováciou kostol sv. Juraja. Stavba bola zmodernizovaná v barokovom slohu zvýšením hlavných nosných stien a boli vložené hodiny do vyvýšenej kostolnej veže.
Mesto v 18.storočí poznamenali choroby a epidémie. V prvej polovici 18. storočia bolo obyvateľstvo mesta zasiahnuté morovou nákazou, ktorá výrazne znížila počet obyvateľov. Cez mesto viedla cesta, ktorou unikali obyvatelia Viedne cez Pozsony ( Bratislavu) pred morom. Počas úniku po tejto ceste zahynulo 10.000 obyvateľov.
V roku 1777 bol pri kostole postavený pamätník Svätej trojice. Symbolizoval poďakovanie obyvateľstva za ústup viacerých epidémií. (V roku 1744 krajinu zasiahla posledná vlna moru.)
Od roku 1779 sa pre mestské sídla Szerdahely, Nemesszeg, Újfalu vykonávali pohrebné obrady na novom cintoríne vybudovanom v časti Újfalu (dnes lokalita, ktorú ohraničujú budovy hotela Bon Bon, budovy Obvodného úradu a Poľnohospodárskej školy). V roku 1780 sa zo zdravotných dôvodov ukončilo pochovávanie v okolí kostola a v kostolnej hrobke. V roku 1799 bola v časti Újfalu postavená miestna nemocnica, neskôr v časti Nemesszeg bolo vybudované xenodochium (nemocnica), ktoré slúžilo obyvateľom do roku 1869.
19. storočie
Začiatkom prvej polovice 19.storočia sa začalo premena kamenného opevnenia a okolia kostola. Bola zbúraná kaplnka (1802), ktorá slúžila ako miesto rozlúčky so zosnulými a následne sa postupne búralo kamenné opevnenie, ktoré obkolesovalo kostol a cintorín. Priestor sa postupne otváral a neskôr vzniklo kostolné námestie. V niektorých častiach Szerdahely, hlavne v časti Nemesszeg, Előtejed, Ujfalu sa nachádzali hlinené stavby, ktoré mali typické podlahy z udupanej zeme a hliny, strechy z trstiny a komíny upletené z prútia, pokryté hlinou a blatom. Domy boli postavené z ľahko horľavých materiálov a predstavovali veľkú hrozbu pre obyvateľov. Miestne listiny a zdroje uvádzajú požiare v rokoch 1840, 1865 a 1887.
Boj za slobodu, odohrávajúci sa v rokoch 1848 a 1849 mal významný vplyv na mesto. Zástupcovia mesta vyslali delegáciu na Uhorský snem do Batislavy. Mladí muži bojovali pod vlajkou Uhorskej národnej armády.
Po prehratom boji za slobodu sa v nasledujúcom desaťročí menšie samostatné usadlosti postupne spájali, čo viedlo k hospodárskemu rozvoju a k neskoršiemu vytvoreniu spoločného mesta.
Nakoniec sa v roku 1854 časť Szerdahely, Újfalu, Nemesszeg a Előtejed spojili a vytvorili mesto Duna-Szerdahely. Na všeobecné občianske práva a spoločné záujmy dohliadal mestský sudca. Mestské časti mali svojich volených sudcov, ktorí úzko spolupracovali s mestským sudcom. V obecných zápisniciach sú uvedení notári, zapisovatelia, hajdúsi, dozerajúci na bezpečnosť obyvateľstva, noční strážnici a iní.
Zjednotené mesto malo 7 tradičných jarmokov, (Martinský jarmok, jarmok na deň sv. Lucie, jarmok na deň Pirošky, Kvetný jarmok, Krížový, Magdalénsky a Ladislavský jarmok). Hasičský zbor vznikol v roku 1864 z členov čižmárskeho cechu a o rok neskôr vznikla komisia na skrášľovanie a budovanie mesta.
V 19. storočí mesto postihli nákazy hospodárskych zvierat a epidémie ľudí, ktoré spôsobili značné straty. V roku 1862 to bol Kravský mor, následne územie zasiahli v roku 1866 silné mrazy, vznikol hladomor a rozšírila sa cholera, ktorá spôsobila citeľné straty na obyvateľstve.
V roku 1869 bola na Széchényiho ulici vybudovaná ortodoxná sinagóga a vedľa nej v rokoch 1863-83 evanjelický kostol, (veža ktorého bola postavená až v roku 1938).
V rokoch 1870-90 mesto Duna-Szerdahely pocítilo dopad svetového ekonomického úpadku. V roku 1896 bolo mesto pripojené k železničnej sieti a bola postavená budova železničnej stanice. V prvom roku fungovania prešli denne mestom dve vlakové súpravy.
Koncom 19. storočia bola už viac ako polovica obyvateľstva mesta židov. Táto skutočnosť prispela k tomu, že mesto sa stalo ojedinelým/ jedinečným/ na území Maďarska. Miestni obyvatelia nazývali mesto aj „Kis Palesztína“ (Malá Palestína). Vzniklo tu významné duchovné centrum židovskej komunity a pôsobilo tu viacero uznávaných rabínov, ktorých autorita presiahla hranice mesta.
Pre tunajšiu krajinu mal v 19. storočí vznik protipovodňových a odvodňovacích spoločností zásadný hospodársky význam. Začali sa odvodňovať mokrade, regulovala sa voda, vznikala orná pôda a zanikali močiare. Koncom storočia dochádza k zmenám krajinného rázu Žitného ostrova a dovtedy prekvitajúce rybárstvo sa dostáva do úzadia.
20. storočie (do roku 1945)
Začiatkom 20. storočia mesto dostalo novú budovu mestskej radnice. Na mieste dnešnej radnice stála budova, ktorú v roku 1902 odkúpilo mesto Dunaszerdahely.
V roku 1903 bol zavedený telefón v meste na naliehanie židovských obchodníkov. Vybudovala sa kamenná cesta, ktorá prechádzala hlavnou ulicou. Začiatkom storočia bolo v meste zavedené aj elektrické osvetlenie.
Už od konca 19. storočia žilo mesto aktívnym kultúrnym a spoločenským životom. Vytvárali sa rôzne spolky, kultúrne inštitúcie, organizácie, ktoré tu pôsobili do 1. svetovej vojny a ich vplyv bol výrazný aj v medzivojnovom období hlavne v duchovnej oblasti. Začiatkom 20. storočia začali vychádzať regionálne časopisy, v roku 1901 Žitnoostrovné Listy, časopis Žitný Ostrov v roku 1909 a Žitnoostrovský Hlásnik v roku 1921.
Po vypuknutí 1. svetovej vojny život v meste vojna výraznejšie nepoznamenala aj napriek tomu, že potraviny boli čoraz drahšie, mesto sa zadlžovalo, v školách sa nevyučovalo a mnoho obyvateľov muselo narukovať. Neďaleko mesta bol začiatkom roka 1914 zriadený vojenský tábor pre vojnových zajatcov, do ktorého bolo už v septembri 1914 umiestnených 10 000 ruských vojenských zajatcov a zajatcov iných talianskych, srbských a rumunských národností.
1.sv. vojna bola v meste ukončená zložením zbraní velenia zajateckého tábora dňa 4. novembra 1918. Následne 8. januára 1919, ešte pred podpísaním Trianonskej mierovej zmluvy obsadili mesto české vojská, ktoré sem vtrhli smerom od Dunajského Klatova. Po roku 1920 (už po podpísaní Trianonskej zmluvy) sa mesto Dunaszerdahely stalo súčasťou Československého štátu. Bolo vyhlásené stanné právo a do mesta boli prizvaní českí úradníci, ktorí obsadili všetky významné funkcie v orgánoch štátnej a miestnej správy. Pôvodní úradníci na výkon úradnej moci museli zložiť novú prísahu. V roku 1920 sa konali prvé voľby do zastupiteľstiev.
Koncom druhého desaťročia sa v meste začala stagnácia, ktorá bola zapríčinená extrémne nepriaznivým počasím a následnou zlou úrodou. Vplyv Svetovej hospodárskej krízy (30. roky) mal dopad aj na obyvateľov mesta. Typickým znakom bola veľká nezamestnanosť, bieda a chudoba. V meste vznikali vývarovne pre chudobných.
Viedenskou arbitrážou v novembri v roku 1938 bolo rozhodnuté, že Maďarsku bude vrátená časť územia obývaného prevažne maďarským obyvateľstvom v rozsahu 12 000 km2.
Mesto opustili českí úradníci a českí vojaci. Velenie prevzala 4. Samostatná brigáda dňa 8. nomembra 1938. Mesto s okolím bolo včlenené do správy Komárňanskej hradnej župy (znovuzavedenie župného systému).
V roku 1938 v novej katolíckej škole vzniklo prvé mestské gymnázium (dnes Námestie sv. Štefana). Začalo sa vzdelávanie mládeže v mladežníckej organizácii Levente, ktorá pripravoala mladých mužov na povinnú vojenskú službu. Bola zavedená maďarská verejno-občianska správa.
Začiatkom 2 sv. vojny vstúpili do platnosti židovské zákony, ktoré sa týkali ich právneho postavenia. Stanovili hospodárske, politické a kultúrne postavenie židovského obyvateľstva. Mali negatívny dopad na celú komunitu. Nátlak na Židov sa stupňoval odobratím živnostenských povolení, neskôr vylúčením zo stredných škôl, rôznych inštitúcii verejnej správy a súdnictva. Bolo zakázané spolčovanie vo väčšom počte, hlavne pri duchovných stretnutiach. V roku 1940 zaviedli pre židovských vojenských brancov pracovné tábory a v roku 1941 boli Židia postupne zbavení všetkých občianskych a ľudských práv a dôstojnosti. Boli zatvorené miestne židovské obchody a prevádzky.
Nemecké vojská prišli do mesta v roku 1944. Založili tu politickú stranu Stranu šípových krížov (Nyilasovcov). V okolí židovského kostola bolo vytvorené geto, do ktorého umiestnili všetkých približne 3.000 židov z mesta, čo bola v tom čase viac ako polovica obyvateľstva. V júni 1944 došlo k ich násilnému odvlečeniu a k deportácii do koncentračných táborov v 60 vagónoch. Boli to najstrašnejšie a najtemnejšie udalosti v histórii mesta.
31. marca 1945 opustili mesto posledné nemecké vojská a príslušníci Strany krížových šípov. Dňa 1.apríla bolo mesto oslobodené vojskami II. ukrajinskej armády.
Históriu mesta Dunajská Streda v 20. storočí výrazne poznamenali dve historické udalosti.
Prvá, v roku 1944, násilné odvlečenie židovského obyvateľstva do koncentračných táborov. Táto udalosť zásadne poznamenala dejiny mesta. V koncentračných táboroch ich prežilo len málo. Z mesta Dunajská Streda bolo odvedených niekoľko tisíc Židov .
Tí, ktorí prežili, sa usadili v Izraeli alebo v niektorom inom štáte sveta. Len nepatrná časť sa vrátila späť do Dunajskej Stredy.
Druhou udalosťou bola výmena obyvateľstva, ktorá sa týkala aj Dunajskej Stredy. Celkovo bolo zo Slovenska vysťahovaných do Maďarska okolo 110 maďarských rodín, príslušníkov inteligencie.
(Attila Nagy)
