Krajinský notár a kronikár. Narodil sa v Dunajskej Strede v roku 1900 do starej šľachtickej rodiny. Strednú školu absolvoval v Bratislave, v mladosti bojoval na talianskom fronte. V roku 1919 ukončil základnú vojenskú službu. Začiatkom roka 1920 bol pomocným notárom v Giraldovciach. V rokoch 1920-1922 slúžil ako radový vojak českej armády. Po vojenskej službe pôsobil v Etreových Kračanoch ako matrikár a zapisovateľ. Od roku 1926 pôsobil v Dunajskej Strede ako súdny úradník. Po vojne sa stal kronikárom po Józsefovi Hartmanovi. Pomáhal zriaďovať prvé Žitnoostrovské múzeum, ktoré sídlilo v Bielom kaštieli.
Šľachtická rodina. Šľachtické meno „Benefa„ je odvodené od miestneho názvu dnešnej časti Holíc na Ostrove (Egyházgelle). V 17. storočí zastávali rodinní príslušníci významné pozície, najskôr v Bratislavskej župe, neskôr v rôznych národných inštitúciách. Vplyv rodiny sa ďalej posilnil v roku 1764 kedy jej Mária Terézia pridelila ďalšie statky. Najvýznamnejší členovia rodiny: József Bacsák radca Maďarskej Komory, János Bacsák zastupujúci radca a vicišpán Bratislavskej hradnej župy, Zsigmund Bacsák kanonik, rodinný príslušník kapitán Móric Bacsák staviteľ, postavil v Dunajskej Strede kaštiel, Ferenc Bacsák dunajskostredský dekan (1757-1764).
Hlavný notár. Narodil sa v roku 1880 v Dunajskej Strede. Najprv pôsobil ako pomocný notár a ako dozorujúci notár pre oblasť daní. Od roku1911 sa stal vedúcim notárom v Blahove a v rokoch 1938-1945 bol hlavným mestským notárom. Bol predsedom Spolku protestantov a dozorujúcich úradníkov dunajskostredskej evanjelickej cirkvi.
Pastor a biskup reformovanej cirkvi. V rokoch 1616-1626 bol významným duchovným a pastorom reformovanej cirkvi v Dunajskej Strede, neskôr ho zvolili predstavitelia cirkvi v Pápe za biskupa reformovanej cirkvi.
Advokát a editor. Bol v r. 1901 zakladajúcim redaktorom Žitnoostrovných Listov (Csallóközi Lapok).
Piaristický vedec, etnograf. Narodil sa v roku 1821 v Novej Vsi (Újfalu), dnes časť Dunajskej Stredy matke Erzsébet Dobos a otcovi Ignácovi Csaplárovi. V roku 1836 vstúpil do rádu piaristov. V rokoch 1841-1843 študoval klasickú filológiu v Koložvári. V rokoch 1843-1845 pôsobil v Nitre, neskôr v Bratislavskom Sv. Jure. V roku 1846 bol vysvätený za kňaza. Ako druhoročiak novic od r.1837 vyučoval v prvom ročníku ľudovej školy v Prievidzi. V rokoch 1840-41 bol učiteľom ľudovej školy v Banskej Bystrici, v roku 1846 v Koložvári. V roku 1848 bol stredoškolským učiteľom Gymnázia v Bude a v rokoch 1849-1850 v Mosonmagyaróvári.
V roku 1851 sa zoznámil s Arnoldom Ipolyim, s ktorým vykonával etnografické výskumy a výskumy mytológie. V roku 1851 pôsobil na gymnáziu v Leviciach, v roku 1852 v Nitre a v rokoch 1853-1867 bol stredoškolským učiteľom na piaristickom gymnáziu v Szegede. V roku 1861 za zaslúžil o vznik katolíckej školy v Dunajskej Strede, ktorú podporil aj materiálne. V roku 1867 sa stal riaditeľom piaristického gymnázia v Tate, neskôr od roku 1870 pôsobil v Budapešti ako piaristický pisár a zároveň učil vo Váci. V roku 1886 ho Maďarská akadémia vied zvolila za dopisujúceho člena akadémie vied. Od roku 1887 bol členom literárneho a vedeckého Spolku Sv. Štefana a členom Rady vatikánskych archívov. Zomrel v roku 1906 ako obeť útoku anarchistu, ktorý zaútočil na bezbranného farára a zomrel na početné vážne zranenia.
Advokát a spisovateľ. Narodil sa 5. júna 1869 v Dunajskej Strede, jeho otec bol učiteľom ľudovej židovskej školy. Po vojne napísal viacero románov, dobrodružných cestopisov a divadelných hier. Bol stálym budapeštianskym dopisovateľom Oradejských Listov. Niektoré jeho romány boli nafilmované, je autorom viacerých rozprávaní so židovskou tematikou, ktoré čerpajú z dunajskostredského prostredia.
Zubár, spoluzakladateľ knižnice a organizátor športového diania. Narodil sa v roku 1888 v Galante. Strednú školu ukončil v našom meste. Od roku 1911 bol zubárom v Dunajskej Strede. Od roku 1908 bol tajomníkom Spoločenského spolku. Spoluzakladal knižnicu a pričinil sa o zaknihovanie 3000 zväzkov kníh do knižnice. Bol aktívny v oblasti organizovania športových aktivít mesta.
Rabín a znalec talmudu. Narodil sa okolo roku 1756 v Kittsee v Rakúsku. Do Dunajskej Stredy prišiel v roku 1800 ako rabín, znalec talmudu. Židovskú náboženskú obec viedol 10 rokov. Na začiatku 19. storočia bol veľmi uznávaný a považovaný za jedného z najlepších rabínov. Mal prirodzenú autoritu, povestná bola jeho múdrosť a preslávil sa unikátnymi výrokmi. Pre svoju dobročinnosť bol veľmi populárny.
Učiteľ a zapisovateľ dunajskostredskej kroniky. Narodil sa v roku 1901 v Bratislave. Jeho otec bol povrazárom v Dunajskej Strede. V našom meste začal pôsobiť v roku 1925 ako učiteľ základnej a neskôr ako učiteľ učňovskej školy. Od 1. septembra 1932 sa stal riaditeľom učňovskej školy.
V novembri v roku 1936 bol vymenovaný za kronikára dunajskostredskej kroniky, kde vystriedal na tomto poste Zoltána Révésza riaditeľa evanjelickej školy. V rokoch 1942-43 bol členom riaditeľskej rady a neskôr riaditeľom dunajskostredskej Maďarskej kráľovskej štátnej dievčenskej a chlapčenskej školy. V rokoch 1943-44 bol náčelníkom Veliteľstva leteckej vzdušnej obrany. Ešte za prvej republiky sa zapojil do budovania dobrovoľného hasičského zboru kde sa stal náčelníkom.
Počas svojho pôsobenia zastával viacero významných funkcií. Bol členom Dunajskostredskej múzejnej rady, členom Požiarnej rady, členom Červeného kríža a miestnym veliteľom skautov spolku sv. Imricha. Po skončení vojny bol učiteľom.
Dekan rímskokatolíckej cirkvi. Narodil sa 26. januára 1828 v Budíne. Od roku 1869 pôsobil ako dunajskostredský dekan. Veľmi obľúbený a mimoriadne činorodý katolícky duchovný. Počas 17 rokov bol od roku 1878 predsedom dunajskostredského Kasína, ktoré zaktivizoval a pričinil sa o miestny hodnotný spoločenský život. Zveľadil knižnicu Kasína, počas jeho pôsobenia bola v roku 1884 postavená nová budova Kasína na Széchenyiho ulici (dnešná Hlavná ulica, pozn. budova Kasína bola neskôr zbúraná a na jej mieste stojí terajšia budova Slovenskej sporiteľne). V roku 1885 sa počas jeho pôsobenia konali významné oslavy 25. výročia založenia Kasína. V roku 1890 sa stal dekanom Dekanátu a školským dekanom. Zriadil Dunajskostredský Katolícky Chlapčenský spolok a bol jeho čestným predsedom.
Bolo mu udelené vyznamenanie Rádu I. stupňa Františka Jozefa. Jeho spisy boli viacnásobne vydané. Zomrel 5. decembra 1901 a jeho hrob možno nájsť v mestskom cintoríne v Dunajskej Strede.
Farár a dekan. Narodil sa 16. augusta 1903 v Mýtnych Ludanoch v Levickom okrese. V roku 1942 sa stal dunajskostredským farárom a pri vzniku gymnázia aj arcibiskupským vyslancom na škole. Vďaka jeho vystúpeniu a osobnej angažovanosti sa podarilo uchrániť v roku 1945 miestnych cigánov od deportácií. V roku 1955 bol miestoprísažným v Trnavskej svätej stolici. V roku 1962 sa stal oblastným dekanom s rozšírenými právomocami. V roku 1978 odišiel do dôchodku a zomrel v Dunajskej Strede v roku 1988.
Rabín a vedec. Narodil sa v Aszóde v roku 1796. V roku 1852 bol povolaný židovskou náboženskou obcou za hlavného rabína do Dunajskej Stredy. Počas rokov 1852-1866 bol 10. hlavným rabínom. Jeho tunajšia židovská škola na výchovu rabínov (yeshiva) sa stala jednou z najuznávanejších a najvyhľadávanejších škôl v širokom okolí. Preslávilo ho najmä britké myslenie a zbožnosť. Už počas jeho života o ňom kolovali legendy. Zaujímal sa o veriacich všetkých vierovyznaní. Bol uznávanou autoritou aj pre kresťanov. Zomrel v roku 1866, je pochovaný v židovskom cintoríne v Dunajskej Strede a jeho hrob je významným pútnickým miestom.
Farár. Narodil sa v Oroszlányi pri Tatabáni. Od februára 1733 pôsobil ako farár v Kostolných Kračanoch, od 30. apríla 1737 bol farárom v Dunajskej Strede. V rokoch 1742-43 počas jeho pôsobenia bol prestavaný rímskokatolícky kostol Sv. Juraja do dnešnej podoby v barokovom slohu. Zomrel 28. októbra 1758 v Dunajskej Strede.
Riaditeľ základnej ľudovej školy v Malom Blahove (Sikabony). Narodil sa v roku 1896 v Bratislave. V maloblahovskej škole začal pôsobiť v roku 1924 ako riaditeľ. Aktívne sa zapájal do života obce, bol veliteľom hasičského zboru, uverejnil viacero článkov v Hasičských Listoch, bol maloblahovským knihovníkom. V roku 1938 nakreslil prvú presnú miestopisnú mapu katastra zajateckého cintorína a vyhotovil jeho menný zoznam.
Ostrihomský arcidiecézny obetný kňaz, vysokoškolský učiteľ, rektor, spirituál a náboženský literát. Narodil sa v Dunajskej Strede v roku 1883. Jeden z najvýznamnejších maďarských katolíckych duchovných 20. storočia. Venoval sa duchovnej príprave kňazov.
Od roku 1908 pôsobil v Budapešti ako učiteľ náboženskej výchovy a v rokoch 1909-1916 bol katechétom na gymnáziu. Počas I. sv. vojny pôsobil ako vojenský duchovný na talianskom fronte (1916-1918). V Kňazskom seminári v Ostrihome bol duchovným vodcom a učiteľom teológie. Od roku 1919 pôsobil ako riaditeľ Kolégia Sv. Imricha v Budapešti.
Bol jedným zo zakladateľov Spoločenstva Katolíckych Študentov. V roku 1922 bol zvolený za člena Spoločenstva sv. Tomáša Akvinského a v roku 1925 za člena Akadémie sv. Štefana.
V roku 1928 sa stal učiteľom s osobitným určením na Teologickej Fakulte Univerzity Petra Pázmánya kde od roku 1936 pôsobil ako jej riadny učiteľ. Zastával významné akademické funkcie, bol dekanom a prodekanom, profesorom na katedre mravouky a morálnej teológie. Od roku 1938 bol profesorom náuky o duchovnom kázaní (homiletiky) a do roku 1952 rektorom Kňazského seminára s celoštátnou pôsobnosťou. Stal sa duchovným vodcom rôznych svetových cirkevných organizácií a duchovných spoločenstiev.
V roku 1944 bol budapeštianskym arcibiskupom a zástupcom prímáša Józsefa Mindszentyho. Po roku 1952 bol odvolaný z vysokých cirkevných funkcií. Do svojej smrti prednášal na Teologickej Fakulte. Zomrel v roku 1962. Jeho 8 zväzkové dielo "Bontakozó élet" (Vznikajúci život) je uznávané pre moderné poňatie výuky a pokrokové pedagogické postupy.
Dekan. Narodil sa v roku 1892 v Banskej Štiavnici. Od roku 1923 pôsobil v Dunajskej Strede ako farár. Obyvatelia Dunajskej Strede ho poznali ako muža s pevným charakterom a s organizačnými schopnosťami. V roku 1926 vydal Kalendár sv. Juraja pre potreby dunajskostredských rímskokatolíckych veriacich. Kalendár zachovával cenné informácie o verejnom živote vtedajších predstaviteľov. V roku 1928 obnovil činnosť Dunajskostredského Chlapčenského Zboru.
Bol politicky činný v Kresťanskej socialistickej strane. V roku 1932 dal opätovne postaviť Katolícku školu v Dunajskej Strede pri pôvodnom cintoríne, dnes tu sídli budova Strednej Zdravotníckej Školy. V roku 1938 sa stal čestným predsedom Dunajskostredského Telovýchovného Klubu, ktorý bol nástupníckym klubom DAC-u. V roku 1939 sa stal oblastným dekanom. Bol dopisovateľom Žitnoostrovných Listov. V roku 1941 bol preložený do Dvorov nad Žitavou za farára a neskôr pôsobil do konca 2. svetovej vojny v Šahách. V roku 1949 bol zatknutý československými silovými zložkami pre jeho spoluprácu s Lászlóm Bokorom. Čoskoro po prepustení zomrel.
Rodina Pókateleki Zomor (Szomor a Fekete, neskôr Kondé) je jedna z najstarších a najvýznamnejších šľachtických rodín Žitného ostrova. V roku 1342 syn Zomora menom Miklós dostal od hradného pána vlastníka hradov Gestés a Csókakőpozemky neďaleko Dunajskej Stredy s miestnym názvom Pókatelek. Jeho syn Jakub používal meno Pókateleki Fekete a syn János používal meno Pókateleki Zomor. Vďaka nim sa rodinné vetvy rozdvojili a počas ďalších storočí sa obe vetvy rodiny sporili o statky a majetky. Z vetvy Pokateleki Zomor pochádzali Miklós (1416), Mihály a János, ktorý bol v rokoch 1561-1569 kráľovským osobníkom (osoba zastupujúca osobnú prítomnosť kráľa na súde). Rodinná vetva vymrela po meči v roku 1579 smrťou Pála. Pravnuk Jakaba Feketeho menom János začal používať v roku 1462 meno el a Conde/Kondé. Kráľ Žigmund jej listinou udelil rodový erb. Rodina si v okolí Dunajskej Stredy udržala majetky až do 19. storočia.
Medzi najznámejších členov rodiny patril biskup Miklós Kondé, ktorý bol biskupom v Nagyvárade (Oradea) v Rumunsku a Pókateleki Kondé József Benedek. Počas storočí rodina Szomor, Fekete, Kondé až do konca 16. storočia zastávala významné cirkevné posty, mnohí z jej členov mali patronátne práva, prispievali na stavbu kostolov, spravovali cirkevné majetky, dohliadali na cirkevné výdaje a viedli hospodárenie cirkvi.
Biskup v Oradei. Narodil sa v Dunajskej Strede v miestnej časti Nová Ves (Újfalu) v roku 1732 do jednej z najvýznamnejších šľachtických rodín Žitného ostrova. Pôsobil ako farár na fare vo Štvrtku na Ostrove a v Hornom Bare. V roku 1765 sa stal spišským kanonikom. Pôsobil ako rektor vo viedenskom Teologickom seminári Pázmáneum.
Zastával významné cirkevné hodnosti, bol ostrihomským kanonikom, v roku 1777 honstkým a neskôr šašvárskym hlavným dekanom a dekanom Kráľovskej súdnej stolice. Od roku 1791 bol belehradským biskupom a zároveň pomocným ostrihomským biskupom. V roku 1795 vylúčil vodcu maďarských jakobínov Ignáca Martinovicsa z radov cirkvi odvolacím procesom pred Sedemvirálnou tabuľou. V roku 1800 bol vysvätený za Oradejského biskupa, svoj pontifikát vykonával až do svojej smrti. Zomrel v roku 1802.
Sudca, športový nadšenec a predseda združenia živnostníkov. Narodil sa v roku 1870 v Dunajskej Strede. Bol okresným sudcom a neskôr mestkým sudcom. S jeho menom sa spája zriadenie športového stánku, pôsobil ako predseda združenia živnostníkov a člen Kresťanskej socialistickej strany.
Evanjelický farár. Narodil sa v roku 1892 v Žiline. Od roku 1926 pôsobil ako evanjelický duchovný veriacich v Dunajskej Strede. Počas jeho pôsobenia bol zrenovovaný evanjelický kostol, v roku 1938 bol iniciátorom stavby kostolnej veže na evanjelickom kostole.
Viacnásobný americký Šachový majstrer, medzinárodný šachový Veľmajster, autor odbornej literatúry. Narodil sa v roku 1905 v Dunajskej Strede. Jeho rodina emigrovala v roku 1921 do Spojených štátov amerických. V roku 1942 a v roku 1946 vyhral medzinárodné šachové majstrovstvá USA (US Open). V roku 1948 mu bol udelený titul Majstra USA a v roku 1950 titul medzinárodného šachového Veľmajstra. V roku 1954 sa stal Majstrom Kalifornie.
Dekan katolíckej cirkvi a kanonik, jeden zo zakladajúcich členov Kasína. Narodil sa v roku 1801 v Trnave. V rodnom meste ukončil štúdium teológie. Od roku 1830 pôsobil ako dunajskostredský dekan. V roku 1848 sa zapojil do revolučného diana. V roku 1860 spoluzakladal dunajskostredské Žitnoostrovské kasíno.
Advokát, politik a redaktor. Osobnosť s výrazným vplyvom na spoločenské dianie v medzivojnovom období. Pochádzal zo starej dunajskostredskej rodiny. Od roku 1925 bol redaktorom a publicistom Žitnoostrovského Hlásnika. Pôsobil ako majordóm Ochotníckej gardy, bol členom Dunajskostredského speváckeho zboru a členom dunajskostredského Katolíckeho chlapčenského spolku.
V roku 1939 sa stal tajomníkom obnoveného Kasína. Zastával významné politické funkcie, bol okresným predsedom Maďarskej zjednotenej strany. V roku 1938 sa stal predsedom Maďarskej národnej rady a štátnym tajomníkom pôsobiacim na úzermiach opätovne pričlenených k Maďarsku. Po roku 1945 sa presťahoval do Maďarska.
Bankový úradník, hasišský veliteľ a presbyter. Narodil sa v roku 1904. Od roku 1923 pôsobil ako bankový úradník v Žitnoostrovskej ľudovej banke, neskôr v Slovenskej všeobecnej úverovej banke.
Bol veliteľom hasičov, vzdelával mladých katolíckych brancov (levente), bol presbyterom. Bol členom výboru Maďarskej zjednotenej strany.
Riaditeľ katolíckej školy. Narodil sa v roku 1888 v Ostrihome. Od roku 1929 bol riaditeľom dunajskostredskej Katolíckej školy. Bol členom Katolíckeho chlapčenského spolku. Po roku 1945 bol presídlený.
Akademik, vysokoškolský profesor, právnik ocenený cenou Lajosa Kossutha. Narodil sa v roku 1871 v Dunajskej Strede. Podielal sa na príprave maďarskej zbierky rozhodnutí súkromného práva platnej od r.1901. Od roku 1916 začal pôsobiť na Ministerstve spravodlivosti na oddelení prípravy a tvorby zákonov. Od roku 1908 bol vysokoškolským profesorom s osobitným určením. V roku 1917 bol vymenovaný za riadneho vysokoškolského profesora na Budapeštianskej univerzite. V rokoch 1913-1944 bol šéfredaktorom prílohy Právnického vestníka, ktorý vydával rozhodnutía súdov v oblasti súkromného práva. Bol redaktorom časopisu Právo na mier a časopisu Mierové hospodárstvo. Je považovaný za jedného z najuznávanejších odborníkov na súkromné právo. Bol hlavným tvorcom a spolutvorcom 6 zväzkovej monografie Maďarské súkromné právo.
Od roku 1932 pôsobil ako dopisujúci člen Maďarskej akadémie vied, neskôr od roku 1943 ako jej riadny člen. Po roku 1948 bol preklasifikovaný na poradného člena Maďarskej akadémie vied. V roku 1942 prestal pôsobiť na univerzite. Po skončení 2. svetovej vojny bol opakovane šéfredaktorom prílohy Právníckeho vestníka. Do svojej smrti bol stálym voleným členom medzinárodnej Súdnej rady v Hágu. Zomrel 22. mája v roku 1956. V roku 1989 ho Maďarská akadémia vied rehabilitovala.
Jazykovedec, znalec orientálnych kultúr, etnograf a cestovateľ. Narodil sa 19. marca 1832 ako Hermann Wamberger vo Svätom Jure v rodine s nemeckým pôvodom. V roku 1861 prijal maďarské meno Ármin Vámbéry. Od ranného detstva žil v Dunajskej Strede, ktorá sa často uvádza ako jeho rodisko. Od skorého detstva kríval. Základné vzdelanie získal v chedre (židovská základná škola) v Dunajskej Strede. Stredoškolské štúdium absolvoval na evanjelickom lýceu v Bratislave. Ako samouk si osvojil mnohé európske jazyky, ako 20-ročný hovoril aj po turecky.
V roku 1857 sa vydal na svoju prvú zahraničnú cestu a v roku 1861 už s podporou Maďarskej akadémie vied sa vydal na druhú zahraničnú cestu s cieľom hľadania pôvodnej vlasti Maďarov. Preslávil sa prezývkou „chromý derviš“ keď putoval v preoblečení žobráka islamského rádu.
Pod prezývkou „Rašid Effendi“ precestoval Strednú Áziu a Perziu, putoval na miestach, ktoré boli v tom čase pre Európana úplne neznáme. V roku 1864 sa vrátil naspäť do Pešti, neskôr odcestoval do Londýna a Paríža aby tu najvyššie kruhy informoval o svojich cestovateľských skúsenostiach a politickej situácii. V roku 1865 sa stal na Univerzite v Pešti na Katedre východných jazykov učiteľom s osobitným určením, v roku 1868 mimoriadnym učiteľom.
Bol jedným z priekopníkov turkológie, pokúsil sa prostredníctvom historických, jazykových a ľudových prameňov dokázať pôvod maďarstva (viď: Turecko-ugorská jazykovedná „vojna“). V roku 1860 sa stal dopisujúcim členom, v roku 1867 riadnym členom a v roku 1893 čestným členom Maďarskej akadémie vied. V roku 1894 bol zvolený za člena riaditeľskej rady akadémie vied. V roku 1881 mu bol udelený titul čestného doktora Maďarskej univerzity, neskôr sa stal čestným občanom mesta Dunajská Streda.
Vedecké práce Vámbéryho, jeho cestopisy (Cesta strednou Áziou, Putovanie a zážitky z Perzie, Zápisky Ármina Vámberyho zo Strednej Ázie, Pôvod Maďarov a ich rozmach) boli preložené do viacerých jazykov. Bol radcom tureckého sultána, dopisoval si s anglickým a francúzkym kráľovským rodom, s perským kráľom a ďalšími panovníkmi orientu. Zomrel v roku 1913 v Budapešti.
Dekan rímsko - katolíckej cirkvi, čestný občan mesta Dunajská Streda. Narodil sa v roku 1847 v Csúzi. Od roku 1898 sa stal zástupcom dekana dunajskostredského oblastného dekanátu, v roku 1902 dekanom rímsko-katolíckej cirkvi. V roku 1909 založil Žitnoostrovský kresťanský spoločenský literárny týždenník. Jeho aktivita bola pre mesto tak rôznorodá a významná, že bol zvolený za čestného občana mesta Dunajská Streda a bol mu udelený Rytiersky Rád Františka Jozefa I. stupňa.
