Historická pečať a historický erb
Najstraršiu pečať mesta Szerdahely, na ktorej je vyobrazený apoštol sv. Peter, ( obrázok č.1) používalo osadníctvo už začiatkom 15. storočia. V roku 1405 vydal kráľ Kráľ Žigmund Luxemburský zákony pre meštianstvo, ktorými boli udelené osídliu čiastočné výsady oppídia- stredovekého mestečka a tým mohlo mestečko začať používať svoju pečať. Postava sv. Petra na vtedajšej pečati prisudzuje mestečku - oppídiu„ sudcovské právomoci“ ktoré boli udelené stoličnému sudcovi sídliacemu v Gelle (dnes Holice na Ostrove).
Najstarší zachovaný listový dokument s odtlačkom pečate pochádza z roku 1579. Na pečati je apoštol sv. Peter čiastočne zahalený v rúchu so znakmi sviatosti, so svätožiarou okolo hlavy. V ľavej polovici pečate drží v ruke kľúč od vstupu do nebeskej brány (čo zároveň znamená, že zem bola spravovaná pápežom). Viď: SIG(illum) *DE* Z...* COMI(taus) POS(oniensis). Na odtlačku pečate je badateľné jemné poškodenie alebo opotrebovanie (z jednej časti odštiepená malá časť) . Viac podrobností z odtlačku pečatidla nebolo možné určiť.
Na dokumentoch zo 17. storočia je pečať jemne pozmenená. V odtlačku pečatidla je už viditeľná celá postava svätca (obrázok č.2).
Sv. Peter je odetý aj tu v dlhom zvinutom plášti, s pohľadom upretým na nás, so svätožiarou nad hlavou, v ľavostranej časti s kľúčom a v pravostrannej časti nesúci knihu života Evanjelium, ktorá je čiastočne ukrytá v riasení plášta. Kruhový nápis pečate je dobre čitateľný a opakovane potvrdzuje a symbolizuje postavenie mesta SIGILLUM OPPIDI ZERDAHEL ( postavenie stredovekého mestečka - oppídia).
Historické pečatidlo sa žiaľ vo víre dejín nezachovalo.
Je však zrejmé, že predstavení mestečka Szerdahely a aj spojeného mestečka Duna-Szerdahely pečatidlo používali ešte aj po roku 1854 pri určitých príležitostiach. (V roku 1854 sa spojili mestské časti Előtejed, Nemesszeg, Újfalu a Szerdahely do spoločného celku a od tohto obdobia bolo zaužívané pomenovanie Duna-Szerdahely).
Historická veda, ktorá sa zaoberá náukou o pečatiach-sfragistika, uznáva odtlačok a nie pečatidlo. Pri 1 a 2. odtlačku pečate je jednoznačne badateľné, že pečatidlo bolo vyrobené z kovu s cieľom pečatenia do vosku. Voskové pečate boli často krehké, poškodzovali sa a dochádzalo k ich olupovaniu z papiera. Preto bolo používanie voskových odtlačkov pečatidiel začiatkom 19. storočia na ústupe. Ich úlohu postupne preberali gumové pečiatky, ktorých výroba bola veľmi jednoduchá a v neposlednom rade menej nákladná. Ako zaujímavosť možeme uviesť, že aj keď sa začiatkom 19. storočia požívali viac-menej už gumové pečiatky, používalo sa ešte aj voskové pečatidlo.
Na obrázku č. 3 je pekne viditeľný odtlačok gumovej pečiatky na Altenburgovej zbierke pečatí v Maďarského krajinského archívu v Budatešti.Odtlačok gumovej pečiatky obsahuje kruhový nápis: SIGILLUM OPPIDI SZERDAHELY a ako je viditeľné tu sa nachádzajú už zmeny. Na pečati je aj tu vyobrazený dobre viditeľný sv. Peter v dlhom plášti, so svätožiarou okolo hlavy nesúc v pravej ruke nie jeden ale dva kľúče ( na rozdiel od predchádzaujúcej pečate) a v ľavej ruke nesúci knihu Evanjelia. Okrem tejto pečate boli zachované aj ďalšie pečate, napr. pečať mestského predstavenstva.
Prvý historický erb mestečka Szerdahely ( viď. obrázok č.4) má pôvod v odtlačku pečiatky na uvedenom obrázku č.3. Je jednoznačne evidentné a známe, že pečať bola základom pre erb, ktorého atribúty, vlasnosti a symboly prijala aj Krajinská komisia kmeňovej knihy na začiatku 20.storočia.
Pôvod mestského erbu zo začiatku 20. storočia charakterizujú nasledovné prvky:
na striebornom podklade štítu je na zelenej lúke sv. Peter oblečený v modrej tunike, na ktorej má odetý červený plášť. V jednej ruke má dva čierne kľúče a v druhej ruke drží zlatú knihu a nad hlavou má zlatú svätožiaru.
Pre revíziu miestnych, čiže mestských a obecných názvov starého Uhorska, v zmysle zákona z roku 1898 bola založená Krajinská komisia kmeňovej knihy (Országos Községi Törzskönyvbizottság). Komisia usporiadala do roku 1902 názvy obcí a opäť pretriedila mestá. Ku Szerdahelyu pripojila obce Nemesszeg, újfalu a Előtejed, ktoré mali dovtedy určitú samostatnosť.
Obci, ktorá takto vznikla, dala Komisia kmeňovej knihy dňa 9. októbra 1899 názov Dunaszerdahely (Dunajská Streda). Dnešný názov, ktorý je z roku 1919, je vlastne slovenským prekladom názvu z roku 1899. Tá istá komisia ministerstva vnútra spracovala medzi rokmi 1902 a 1910 otázku pečatí a erbov jednotlivých lokalít Uhorska. V zmysle nariadenia ministerstva si mala každá obec vyžiadať od komisii úradný exemplár svojho razítka alebo pečatidla. Každá obec sa mohla slobodne rozhodnúť, či si chce vyžiadať pečatidlo s erbom, alebo len s nápisom.
Dunajská Streda si vyžiadala len razítko s nápisom. Razítko bolo vyhotovené v roku 1910, kedy Komisia kmeňovej knihy objednávku Dunajskej Stredy schválila. Prípad starého erbu Dunajskej Stredy – ako erbu, ktorý na jednej strane nevyhovuje heraldickým požiadavkám, na druhej strane tiež preto, že sa mesto, zrejme vedomé nesprávnosti erbu jeho používania zrieklo – môžeme považovať za uzavretý.
Nakoľko sa Dunajská Streda opäť stala mestom, a erb je jedným z dôležitých spoločenských prejavov mesta, ako aj ozdobou, je odôvodnené nového, z heraldického hľadiska správneho mestského erbu.
Nový erb
Máloktoré mesto je v takom priaznivom položení, aby si mohol vybrať erb z radu hovoriacich erbov. Dunajská Streda k týmto šťastným mestám patrí, pretože erb, ktorý sme navrhli, aj pri najprísnejšom zachovaní heraldických zásad dokonale vyjadruje okrem názvu mesta aj jeho historickú minulosť a prítomnosť.
Heraldický opis nového erbu znie takto: “Na štiepanom štíte je pravé pole päťkrát modrozlato delené a v ľavom červenom poli je zlatý znak dňa stredy (Merkúrov znak).”
Symbolika nového erbu
Nový erb vyjadruje v heraldickej reči názov mesta, jeho historickú minulosť a prítomnosť.
Názov mesta vyjadruje erb takto: „Mesto Dunajská Streda, ležiace pri modrom Dunaji, ktorý preteká zlatými pšeničnými poliami.” Modré brvná v pravom poli sú heraldickým symbolom “modrého” Dunaja. Všeobecnou farbou obilia je v heraldike zlato a zlatými brvnami poukazuje práve na poľnohospodársku činnosť mesta. Celkový počet brvien – šesť – vyjadruje počet historických obcí, z ktorých terajšia Dunajská Streda vznikla.
V roku povýšenia Dunajskej Stredy na mesto, v roku 1960, boli – k pôvodným štyrom obciam, spojeným pod názvom Dunajská Streda v roku 1854 – pripojené ďalšie dve obce, Malé Blahovo a Mliečany.
Červená farba sa v heraldike používa len vtedy, keď ide o mesto v prísnom slova zmysle. Znak nachádzajúci sa na ľavom červenom poli, je medzinárodne užívaný znak stredy. Užívali ho už v stredoveku. Vznikol prehodnotením znaku Merkúra na znak stredy. Rimania mali jednotlivé dni pomenované podľa svojich božstiev. Bohom dňa stredy sa stal ochranca obchodníkov a trhovníkov, boh Merkúr.
V latinskom jazyku nazývali stredu dňom boha Merkúra aj v stredoveku, najmä v časoch renesancie a humanizmu – práve v tom čase, kedy Dunajská Streda získala titul oppida. Tento znak sa v astronómii užíva ešte aj teraz. Prvou výsadou, ktorá bola udelená Dunajskej Strede, bola práve výsada týždenných trhov poriadaných v stredu. Znak pre deň stredu vznikol, ako už vieme, zo znaku mytologického boha, ochrancu trhovníkov a obchodníkov.
Zároveň odkazuje na skutočnosť, z ktorej vznikol názov mesta – poriadanie týždenných trhov v stredu. Dunajská Streda bola vždy významným trhovým miestom.
Zástava mesta
Farby zástavy mesta Dunajskej Stredy sú určené farbami erbu mesta. Podľa poradia farieb erbu majú byť farby na zástave zoradené takto: modrá – zlatá – červená.
Správna forma zástavy mesta Dunajskej Stredy je takáto: zástava má formu gonfagonu, čiže výška zástavy je polovicou jej dĺžky. Prvá tretina pravej strany zástavy (pri žrdi) je v celej výške modrá. Ďalšie časti zástavy sú delené paralelne z pozdĺžnou osou tak, že zlaté pole je hore, červené dolu. (Farebný obraz zástavy pozri na obr. č. 4).
Zástavu mesta používame pri slávnostných príležitostiach – pri štátnych sviatkoch, mestských oslavách, veľkých kultúrnych podujatiach.
